O tom, kde ráno nie je ranou

Zo žiadneho pohľadu na táborisko tu nie som sama pre seba. Ale pre pokoj pri podieľaní sa na žijúcom organizme tábora, nech sú všetky moje skoré rána takéto
Prvé žlté teplo. Rosou pokrytá ťažká celtovina a lúčne ticho. Potiace sa podsady. Para stúpa k ihličnatým hlavám.
Vykročím po odpočinutej hline priamo k chladu živej horskej vody. Ranný strážca táboriska sa unavene obzrie za mojimi krokmi. Sústredí sa na prichádzajúce zívnutie. Vyčkáva.
Tvár a nohy ma oziabajú. Svieži prameň mi prinesie na líca červené rozhorúčenie. Dlane založím pod pazuchy a so žabami sa zohrievam na kameni
Potom si ľahnem do mokrých perín trávy. Môžem čítať, pomodliť sa, rátať pehy na oblohe…
No ja z toľkého plánovania rán vždy iba tvrdo zaspávam a zobúdzam sa až keď chlad pominie a vyháňa ma naliehavé teplo.
Toľké mi utieklo. Ale dobrý spánok tiež poskytne aspoň škrupinu pokoja.
Nech žijú deti a naše dni i rána s nimi!